Katarína Dubíková
Bolesť,...niekedy silnejšia ako všetko...
Tu je to miesto. Stretnem Ťa. Toto mesto bolo stvorené na mieru našej lásky. Ty si bol stvorený na mieru môjho vlastného tela. Bola som hladná! Hladná po nevere, lži a po zomieraní. Veď som vedela, že jedného dňa sa vznesieš nado mnou! Čakala som na Teba s bezhraničnou netrpezlivosťou. Zhltni ma! Znetvor ma podľa svojho obrazu, aby po Tebe už nik nemohol pochopiť celé prečo takejto túžby. Ostaneme sami, môj najmilší. Noc sa nikdy neskončí. A už nikomu viac nesvitne deň nikdy viac, nikdy. Konečne. Je mi dobre pri Tebe. Budeme plakať za odchádzajúcim dňom. Vedome a radi. Inak by sme nemali čo robiť, nič iba plakať za odchádzajúcim dňom. Čas plynie. Nič len čas. A čas sa naplní. Naplní sa čas, v ktorom už nenájdeme nijaké meno pre to, čo zostalo z nás. To meno vymizne celkom pozvoľna z nášho vedomia. A potom celkom zmizne... (J.M.Simmel: z knihy Láska je len slovo ) ..............................................................................